Aj v tejto časti seriálu sa vydáme na potulky históriou tohoto stromu. Tí, ktorí sa nevedia dočkať a vedia anglicky, si môžu text prečítať tu. Pre ostatných už tradične postupne zverejňujem so súhlasom WBFF a Kindai Bonsai preklady. Kde uznávam za vhodné dopĺňam vlastné poznámky pre slovenského čitateľa v hranatých zátvorkách. Hor sa na ďalší diel!
Kapitola 6 - Tajomné spojenie s nefritom
Tahei Suzuki objavil Itoigawu prvý krát na Kurochime okolo roku 1908. To ako natrafil na nefrit bolo popísané nasledovne: "Rieka bola úplne priezračná, až to bolo hrozivé. Prechádzal cez silný prúd na začiatku obdobia dažďov. V polke rieky skoro spadol a popritom sa chytil dna. Voda mu bola po bradu, no keď sa konečne prebrodil na druhý breh, našiel čosi pevné vo svojej ruke. Nefrit odložil do košele a ako pavúk sa vyšplhal na bralo, kde odrazu zbadal všade naokolo Shimpaku."
Na západnom úpätí Kurohime (pri meste Hashidate) a pri južnom úpätí Myouji (pri meste Kotaki) sú miesta zvané nefritové údolia. Aj v súčasnosti je tam možné vidieť veľké kusy nefritu. Bez toho, aby na to niekto upozornil si to však návštevník nevšimne. Podobne ako vápenec, či olivín, vyzerajú ako obyčajné skaly.
Keď Tahei a Fukuji Suzuki opustili ich rodné Iyo (historický názov prefektúry Ehime na Shikoku) a presťahovali sa do Severných japonských álp, náhodou to bolo práve k úpätiam Kurihime a Myuoji, hneď vedľa nefritových údolí. Na dne riek Oumi a Kotaki, ktoré tiekli popri ich domoch, muselo byť mnoho týchto kameňov, ktoré prúd priplavil. Bratov zaujímali najmä Shimpaku, mohli však čas od času zobrať pár kameňov.
Odtieň Shimpaku a nefritu si je záhadne podobný. Beloba shari, červený kmeň a zeleň ihlíc Shimpaku. To všetko sa nachádza aj v nefrite. Ten je všeobecne považovaný za nepriesvitný zelený kameň ("Hi" v japonskom "Hisui" znamená zelený), no v skutočnosti môže byť čierny aj ružový. Niektoré sú dokonca čisto biele. Najviac ich má zelené bodky na bielom alebo bledozelenom podklade. Zoxydovaný povrch je zväčša sfarbený do hneda, preto ho veľa laikov nespozná.
V oblasti Itoigav bolo možné nájsť aj ďalšie cenné veci. V období od 1878 do 1898 sa ťažilo v údolí Kanayama zlato (baňa bola zatvorená v roku 1906). Produkcia bola vysoká a tak vznikol 80km dlhý tunel. Žili tu tisícky baníkov a dokonca bolo otvorené divadlo. Popritom sa ťažil aj korund, granát, nefrit [pozor, v slovenčine a češtine rozlišujeme nefrit a jadeit, článok spomína nefrit, lebo pojem je známejši, no v skutočnosti sa jedná o jadeit] a tak ďalej. Najviac bohatstva priniesol vápenec, ktorého zásoby sa zdajú byť nevyčerpateľné. Dá sa povedať, že Kurohime aj Myuoji sú z vápenca. Ťažba neustále trvá od obdobia Meiji. Je tu možné nájsť suiseki z rieky Himekawa. Má textúru Hakkai-zan-ishi (kameň hory Hakkai), ktorá má tmavú farbu s vkusnými nerovným povrchom.
[Pevne verím, že táto odbočka nikoho neodradí od ďalšieho dielu, kde sa vrátime k Shimpaku a rovno k histórii Itoigawy]
 |
| Hora Myuoji v súčastnosti |
Ešte aj v súčastnosti je povolené zbierať nefrity na pláži, no s veľkou šancou je možné nájsť iba falošný, zvaný Kitsune-ishi (líščí kameň), ktorý nemá žiadnu cenu. Ak je kameň veľkosti nechtu, môže byť pravý, no žiaden sa nevyrovná cenným drahokamom. Znova je tu podobnosť so šancou nájsť prirodzene rastúce Shimpaku v prírode.
Jeden zo zberačov popísal borievky rastúce v nefritových oblastiach takto: "Áno, korene sa neraz zarezávajú, alebo obopínajú kamene. Jednoducho zrežeme zavadzajúce stromy". Úplne a prirodzene sa vzácne stromy a kamene zjednocujú. Shimpaku je nachádzané tými, čo hľadaju nefrity, tie sú zase nachádzané tými, čo hľadajú borievky. Oboje sú cennými darmi prírody. Dvaja rôzni ľudia by pri ich ocenení došli k inému záveru. Keď sa zberač dozvedel o hodnote Shimpaku, skonštatoval, že "možno by som mal odteraz zahadzovať nefrity". Samozrejme, že tak neurobí. Kameň či strom, príťažlivosť je v ľuďoch hlboko zakorenená a silno ovplyvnená peniazmi.
[Pevne verím, že táto odbočka nikoho neodradí od ďalšieho dielu, kde sa vrátime k Shimpaku a rovno k histórii Itoigawy]
0 Komentáre