Shimpaku - jeho tajná história 4.

Jedného pekného dňa som pri potulkách internetom, aby som raz a navždy rozlúskol záhadu prekladu slova Shimpaku, natrafil na úžasných 26 strán histórie tejto borievky. Prečo som hľadal význam slova? Pretože poznám dva tábory ľudí, ktorí sú skalopelne presvedčený o svojej pravde. Teraz už viem, že Shimpaku je označenie variet borievky čínskej s charakteristickým obrastom, čo je spomenuté v prvom a druhom diely. No nie nutne pochádzajúcej z Japonska, čo je spomenuté v časti tretej.

Aj v tejto časti seriálu sa vydáme na potulky históriou tohoto stromu. Tí, ktorí sa nevedia dočkať a vedia anglicky, si môžu text prečítať tu. Pre ostatných už tradične postupne zverejňujem so súhlasom WBFF a Kindai Bonsai preklady. Kde uznávam za vhodné dopĺňam vlastné poznámky pre slovenského čitateľa v hranatých zátvorkách. Hor sa na ďalší diel!

Kapitola 4 - Známy zberač Tahei Suzuki

Tento štastlivec sa narodil v roku 1865 na zlomku revolúcie Meiji v Doi v privincii Ehime (v súčasnosti Doi-Cho, prefektúra Ehime). Doi sa nachádza na pútnej ceste medzi Kawaone a Niihamou a bolo poštovným mestom od obdobia Edo (1603 - 1868).

Aj keď sa nachádza na pobreží Vnútorného mora, výhľad zastierajú hory. Práve preto, že oblasť nie je rovinatá, nebolo možné dopestovať dostatok ryže. Hlavným zdrojom potravy bol tak sladký zemiak yam [pozor, nepliesť si so sladkým zemiakom u nás - batát], dostupné bolo palivové drevo, hríby a ďalšie rôzne divo rastúce rastliny. Neskôr v období Edo, keď sa bonsaje stali populárne v Kyote, Osake a Kobe, sa druhotným spôsobom obživy stal výkop začiatočného materiálu druhov ako Japonská červená borovica (Akamatsu), či Japonská biela borovica (Goyomatsu). To všetko v okolí hôr Kumataka, Akagi a Akashi, čo prinieslo zberateľom dostatočný príjem.

Tahei Suzuki

V západnej časti Doi bola osada nazývaná Sekigawa, kde žilo veľa rodín s priezviskom Suzuki. Počas obdobia Meiji malo veľa obchodníkov s bonsajmi takéto meno. Zásobovali Takamatsu sadenicami Japonskej červenej a bielej borovice.

Tahei Suzuki počas prvej dekády 20. storočia precestoval celé Japonsko hľadaním Shimpaku. Počas cesty domov z Hokkaido zbadal horu Kurohime v severnej časti Japonských álp.

Kurohime

Tá sa skladá z vápenca a tak tu Tahei Suzuki našiel hojnosť Shimpaku. Tento príbeh bol opakovane prerozprávaný za uplynulé roky. Tahei prešiel od Kurohime cez planiny Aikomi až po jazerá Hiyodori. Brázdil hrebeň kým nedosiahol vrchol hory Myouji, kde bol ohúrený výhľadom na krajinu pod ním. Miesto bolo posiate nespočetným množstvom Shimpaku tlačiacim sa na seba, ukazujúc čistobiele shari. Bolo to jeho prvé vykopané Shimpaku.

Každé Shimpaku z tejto oblasti sa nazýva Itoigawa Shimpaku - odkaz na mesto Itoigawa (oblasť Niigata na západnom pobreží Honshu), kde sa tieto borievky vozili a predávali.

Pri pohľade na Kurohime zo strany od rieky Himekawa vyzerá táto hora ako žena, čo si oblieka voľné oblečenie. V preklade to znamená čierna princezná a pomenovaná bola podľa princeznej Nunagawy z dávnych čias, ktorá bola povestná svojou múdrosťou a krásou. Na vrchole hory je na jej počesť postavená malá kamenná svätyňa. Veľa ľudí naň vystupuje počas slávností 24. apríla. Na úpätí východnej strany hory je vápencová jaskyňa zvaná Fukugakuchi (v preklade znamená miesto, kde sa nachádza šťastie). Legedna hovorí, že tam žije tá princezná.

Tahei Suzuki sa veľmi rýchlo dozvedel o legende o princeznej. Celkom určite mal šťastie, o ktorom sa mu ani nesnívalo, tým že našiel tak obrovské množstvo Itoigaw. Také obrovské, že by ich nikdy nevyzbieral všetky. Jeho vášeň k Shimpaku spôsobila trenice s ostatnými. Boli tak veľké, že ho začali prezývať Výstredný Tahei. Hovorí sa, že tým, ako dlho lozil po skalách sa jeho ruky a nohy natoľko zdeformovali, že mal problém s bežnými vecami ako jedenie a spanie.

Pohľad na Kurohime zo Shimizukury, kde býval Tahei

Myouji a Kurohime sa vrcholmi spájajú, sú z vápenca a majú spoločnú vegetáciu. Vo svojich údoliach  skrývajú najlepšie ložiská jadeitu [polodrahokam, podobný nefritu, najčastejšie zelenej farby]. Myouji má nadmorskú výšku čosi cez 1000m, rovnako ako Kurohime, no je menej pôsobivý ako iné vrcholy v severnej časti Japonských álp. Výstup nie je ťažký, len treba vedieť kadiaľ ísť. Na jednej z ciest si človek môže na jeseň užiť praskanie suchého lístia.

Myouji však nie je obyčajná hora. Na juhovýchodnej strane má stenu, ktorá vyzerá ako odkrojená nožom. Takmer vždy je zahalená do oblakov a dostáva bohatú nádieľku snehu aj dažďa. Je možné ju videťz horského chodníka medzi jazerom Takanami-no-ike a Otaki. Horolezci zdolávajúci stenu vyzerajú z tejto cesty ako malé mravce. Trénoval tu aj Tsuneo Hasegawa (1947 - 1991) a zabezpečil opravu juhovýchodneho chodníka.

Kurohime a Myouji sa skladajú z vápenca

Je dôležité podotknúť, že prví ľudia, ktorí zdolali túto stenu neboli horali, ale zberači Shimpaku. Ešte aj dnes veľa horolezcov v denníku na web stránke hory spomína slovo "Shimpaku". Spomínajú aj pozostatky výstupov ako skoby a opotrebované laná uchytené vo vápenci. Skúsení horolezci sú udivení z toho, že sú na miestach, ktoré sú považované za nedostupné, napr. 90 stupňové previsy.

Rozmýšľanie zberača Shimpaku a horala je odlišné. Obaja nosia iba nutnú výbavu, ale zberač musí dole zniesť strom. Jeden v tom vidí obchod, druhý dobrodružstvo. Veci ale nikdy nie sú jednoduché ako vyzerajú na prvý pohľad. Zberači takisto riskujú svoj život a nerobia to iba pre zisk...

Pokračovanie - 5. diel