Jedného pekného dňa som pri potulkách internetom, aby som raz a navždy rozlúskol záhadu prekladu slova Shimpaku, natrafil na úžasných 26 strán histórie tejto borievky. Teraz už viem, že Shimpaku je označenie variet borievky čínskej s charakteristickým obrastom, čo je spomenuté
v prvom a
druhom diely. No nie nutne pochádzajúcej z Japonska, čo je spomenuté
v časti tretej. Ishizuchi Shimpaku pochádza z okolia hory Ishizuchi a
zo štvrtej časti už viem, že Itoigawa Shimpaku z hory Kurohime.
Aj v tejto časti seriálu sa vydáme na potulky históriou tohoto stromu. Tí, ktorí sa nevedia dočkať a vedia anglicky,
si môžu text prečítať tu. Pre ostatných už tradične postupne zverejňujem so súhlasom
WBFF a
Kindai Bonsai preklady. Kde uznávam za vhodné dopĺňam vlastné poznámky pre slovenského čitateľa
v hranatých zátvorkách. Hor sa na ďalší diel!
Kapitola 5 - Partia zberačov Tahei a jeho brat Fukuji
Keď Tahei Suzuki zobral prvý krát svojeho mladšieho brata Fukujiho k hore Myouji, ten si myslel, že sa mu sníva. Shimpaku bolo všade, kde sa otočil.
 |
| Myouji okolo roku 1925 |
Prvých pár rokov posielali borievky do Shikoku na zakorenenie. Veľmi sa im nedarilo, pretože stromy boli oslabené z dlhej cesty, počas ktorej neboli zasadené. Bratia si uvedomili, že s tým musia niečo robiť a preto sa okolo roku 1912 presťahovali, aby mohli presádzať na mieste. Tahei do Shimizukura na úpätí Kurohime a Fukuji do Kotaki na úpätí Myouji. Prizvali si Aikichi Ozakiho z ich skupiny v Shikoku, aby im pomáhal s tvarovaním stromov po úspešnom ujatí. Na zber stromov využívali ľudí z okolia. Jedným z nich bol Kumeji Ito z Kotaki, ktorý bol s nimi od počiatku a veľmi pekne sa vypracoval.
 |
| Taheiovo pracovisko |
Kvôli dostatku Itoigaw počas
obdobia Taisho (1912-1926) sa podarilo bratom Suzuki zbierať iba najlepšie kúsky. Veľa z nich prežilo, no veľa ich aj uhynulo. Jedným z dôvodov je fakt, že rastú na bralách a ich korene prerástli hlboko do štrbín skál. Bolo úspechom, ak sa im podarilo odhrabať kamene a vybrať strom aj s koreňmi. Často vytrhli iba kmeň. Ďalším dôvodom bol nevhodný čas na výkop. Shimpaku je silný strom, prežije aj s jedným koreňom. Počas obdobia dormancie si však s takouto zmenou nedajú rady a šance sa znížia. V tých časoch výkop prebiehal aj v zime, keď bolo nasnežené. Stromy tak boli vystavené nepriaznivým podmienkam.
Problém spôsoboval aj substrát používaný pri presadení a na zakoreňovanie. Tahei zadovážil veľké množstvo piesku z Kiryu (mesto neďaleko od Kanumy, kde sa vyrába akadama a kanuma), ktorý je o kúsok kyslejši ako by bolo dobré. Itoigawa prirodzene rastie vo vápencovej pôde, čo im spôsobovalo problémy. Je rozdielna od Ishizuchi, ktoré rastie v olivínových skalách.
Keď sa ukázalo, že na Shimpaku sa dá ľahko zbohatnúť, začal chodiť do hôr kadekto. To je jeden z dôvodov, prečo tak veľa nádherných kúskov uhynulo. V niektorých prípadoch boli borievky, ktoré by nepriniesli až tak veľký zisk, jednoducho vyhodené.
"Ak by itoigawu našli o 30 rokov neskôr, jej príbeh by bol vyzeral inak", hovorí Michio Kataoka
[jediná referencia k tomuto menu je Bonsai centrum Kataoka a množstvo prekladov tohoto článku do iných jazykov]. Mnoho prvotriednych kusov nemilosrdne zmizlo.
Tahei údajne v roku 1910 vykopal slávne Shimpaku, neskôr známe ako 'Fudo'
[viac k nemu sa dá prečítať napríklad v tomto článku]. Malo vek medzi 600 až 1000 rokmi. V roku 1970 ho predal Kyuzo Murata do
Brooklinskej botanickej záhrady, kde bohužial uhynulo kúsok po dovoze.
 |
| Shimpaku zarezávajúce sa do vápenca |
0 Komentáre