Shimpaku - jeho tajná história 5.

Jedného pekného dňa som pri potulkách internetom, aby som raz a navždy rozlúskol záhadu prekladu slova Shimpaku, natrafil na úžasných 26 strán histórie tejto borievky. Teraz už viem, že Shimpaku je označenie variet borievky čínskej s charakteristickým obrastom, čo je spomenuté v prvom a druhom diely. No nie nutne pochádzajúcej z Japonska, čo je spomenuté v časti tretej. Ishizuchi Shimpaku pochádza z okolia hory Ishizuchi a zo štvrtej časti už viem, že Itoigawa Shimpaku z hory Kurohime.

Aj v tejto časti seriálu sa vydáme na potulky históriou tohoto stromu. Tí, ktorí sa nevedia dočkať a vedia anglicky, si môžu text prečítať tu. Pre ostatných už tradične postupne zverejňujem so súhlasom WBFF a Kindai Bonsai preklady. Kde uznávam za vhodné dopĺňam vlastné poznámky pre slovenského čitateľa v hranatých zátvorkách. Hor sa na ďalší diel!
'Fudo' a posledný majiteľ Kyuzo Murata, foto: magiminiland.org

Kapitola 5 - Partia zberačov Tahei a jeho brat Fukuji

Keď Tahei Suzuki zobral prvý krát svojeho mladšieho brata Fukujiho k hore Myouji, ten si myslel, že sa mu sníva. Shimpaku bolo všade, kde sa otočil.
Myouji okolo roku 1925
Prvých pár rokov posielali borievky do Shikoku na zakorenenie. Veľmi sa im nedarilo, pretože stromy boli oslabené z dlhej cesty, počas ktorej neboli zasadené. Bratia si uvedomili, že s tým musia niečo robiť a preto sa okolo roku 1912 presťahovali, aby mohli presádzať na mieste. Tahei do Shimizukura na úpätí Kurohime a Fukuji do Kotaki na úpätí Myouji. Prizvali si Aikichi Ozakiho z ich skupiny v Shikoku, aby im pomáhal s tvarovaním stromov po úspešnom ujatí. Na zber stromov využívali ľudí z okolia. Jedným z nich bol Kumeji Ito z Kotaki, ktorý bol s nimi od počiatku a veľmi pekne sa vypracoval.
Taheiovo pracovisko
Kvôli dostatku Itoigaw počas obdobia Taisho (1912-1926) sa podarilo bratom Suzuki zbierať iba najlepšie kúsky. Veľa z nich prežilo, no veľa ich aj uhynulo. Jedným z dôvodov je fakt, že rastú na bralách a ich korene prerástli hlboko do štrbín skál. Bolo úspechom, ak sa im podarilo odhrabať kamene a vybrať strom aj s koreňmi. Často vytrhli iba kmeň. Ďalším dôvodom bol nevhodný čas na výkop. Shimpaku je silný strom, prežije aj s jedným koreňom. Počas obdobia dormancie si však s takouto zmenou nedajú rady a šance sa znížia. V tých časoch výkop prebiehal aj v zime, keď bolo nasnežené. Stromy tak boli vystavené nepriaznivým podmienkam.
Problém spôsoboval aj substrát používaný pri presadení a na zakoreňovanie. Tahei zadovážil veľké množstvo piesku z Kiryu (mesto neďaleko od Kanumy, kde sa vyrába akadama a kanuma), ktorý je o kúsok kyslejši ako by bolo dobré. Itoigawa prirodzene rastie vo vápencovej pôde, čo im spôsobovalo problémy. Je rozdielna od Ishizuchi, ktoré rastie v olivínových skalách.

Keď sa ukázalo, že na Shimpaku sa dá ľahko zbohatnúť, začal chodiť do hôr kadekto. To je jeden z dôvodov, prečo tak veľa nádherných kúskov uhynulo. V niektorých prípadoch boli borievky, ktoré by nepriniesli až tak veľký zisk, jednoducho vyhodené. "Ak by itoigawu našli o 30 rokov neskôr, jej príbeh by bol vyzeral inak", hovorí Michio Kataoka [jediná referencia k tomuto menu je Bonsai centrum Kataoka a množstvo prekladov tohoto článku do iných jazykov]. Mnoho prvotriednych kusov nemilosrdne zmizlo.
'Fudo' aj po úhyne stále dokáže očariť, foto: flickr Brooklinskej botanickej záhrady
Tahei údajne v roku 1910 vykopal slávne Shimpaku, neskôr známe ako 'Fudo' [viac k nemu sa dá prečítať napríklad v tomto článku]. Malo vek medzi 600 až 1000 rokmi. V roku 1970 ho predal Kyuzo Murata do Brooklinskej botanickej záhrady, kde bohužial uhynulo kúsok po dovoze.
Shimpaku zarezávajúce sa do vápenca

0 Komentáre