Aj v tejto časti seriálu sa vydáme na potulky históriou tohoto stromu. Tí, ktorí sa nevedia dočkať a vedia anglicky, si môžu text prečítať tu. Pre ostatných už tradične postupne zverejňujem so súhlasom WBFF a Kindai Bonsai preklady. Kde uznávam za vhodné dopĺňam vlastné poznámky pre slovenského čitateľa v hranatých zátvorkách. Hor sa na ďalší diel!
Kapitola 8 - Zdroje vyčerpané, riziko rastie
Po druhej svetovej vejne, okolo roku 1949 znovu začal zber borievok. Aj keď neexistovala záruka, že Shimpaku sa bude predávať za podobné ceny ako pred vojnou, stále bolo čo vykopať. Zber v hore Myouji už vyžadoval dohodu s úradom a bol povolený iba od roztopenia snehu na jar po festival Myuoji. Toto obdobie bolo zvolené kvôli vysokému počtu nehôd v ostrej zime a riziku lavín na skorú jar. Vo výsledku sa tak veľmi málo ľudí živilo výhradne zberom Shimpaku v horách.
Okolo roku 1955 bol počet borievok hodných výkopu takmer nulový. Tie, ktoré boli predtým obchádzané pre horšiu kvalitu, sa tiež zbierali. Napriek tomu sa s oživením bonsajového sveta vrátila aj popularita Shimpaku. V roku 1975 bolo 10 zberačov a v roku 1979 vznikol spolok zberačov, ktorý platil poplatok za vstup v prospech závodu Kotaki a miestnemu urbariátu. Členovia mali povolený vstup od 12. apríla do 15. júna.
Vedúci spolku, Tetsuya Nakamura, začal zdôrazňovať bezpečnosť ako ich prioritu. Keď Kindai Bonsai [vydavateľstvo, ktoré vydalo aj tento seriál vo svojom časopise] získavalo informácie k článku do svojeho novembrového čísla roku 1985, Nakamura uviedol, že venoval veľa času tomu, aby sa zberačom nič nestalo. Podľa jeho priateľa, pána Hajime Umesawa (záhrada Himekawa-en) "bol vnímavý a opatrný. Kvôli svojej opatrnosti by vyskúšal pevnosť každého kamienka na moste. Výsledkom bol veľmi nízky počet nehôd a dôvera zberačov v jeho osobu."
 |
| Schinici Nakamura (vľavo) a Tetsuya Nakamura (vpravo) |
Ďalší aktívny zberač v tom čase bol Schinici Nakamura. Ako povedal pán Umesawa: "Bol ten typ človeka, ktorý s ľahkosťou prešiel tade, kade sa ostatní plazili po štyroch. Keďže bol o dosť starší od Tetsyuya, radil som mu vždy, keď sa dalo, aby šiel na dôchodok. Vždy odpovedal, že to je nezmysel a že bude najšťastnejší, ak umrie v horách. Rozhodol sa, že to je miesto, kde má zomrieť". Bolo to ako keby bol niečim posadnutý. Obaja mali rovnaké priezvisko Nakamura, no neboli príbuzný. Spolu našli posledný vzácny kus - Hiryu (lietajúci drak), ktorý ľudia nazývali aj Božský strom.
Zberači mali minimálnu výbavu, helma však bola dôležitý základ. Čiastočne to spôsoboval počet zberačov, ktorí sa odvážili šplhať na Myouji, čo zvyšovalo riziko padajúcich skál. Aj malé kamienky mohli spôsobiť úraz, ak by po ceste trafili lezca. Na rozdiel od Hiryu bola väčšina borievok malá až stredne veľká. Zberači znášali jeden či dva kusy v batohoch a iba veľké kusy v Shoiko (drevený postroj na nosenie nákladu na chrbte).
Stromy sa ocitli v aukcii ešte v deň zberu. Korene mali zviazané tak, aby nebolo vidno v akom sú stave. Panovalo nepísané pravidlo, že dražitelia sa nepýtali na ich stav. Ceny sa líšili, no príjmy z trojmesačného obdobia zjavne neboli dostatočné, takže zberači potrebovali iné povolania na pokrytie zvyšku roku. Vzhľadom na poplatky a nebezpečie, ktoré práca prinášala, ju nemohol vykonávať niekto, kto nemal dostatočné odhodlanie.
Aj Tetsuya Nakamura išiel raz na dôchodok v roku 1983. Iba štyri roky na to, na jar 1987, padol smrti do náruče na Myouji. Štvrtého mája toho roku sa modlil k Bohu ako zvyčajne a išiel do hôr s jeho Eisen (niečo ako snežnice s pazúrmi, aby sa lepšie chodilo po ľade). "Obul si nové Eisen, na ktoré nebol zvyknutý. To si myslím, že bol dôvod tej nehody", povedal pán Umesawa.
Asi štyri týždne na to bol Yamanakajima z Kaitani, tiež zberač, nešťastne zabitý. "Bol to otrasný rok", spomína pán Umesawa. A potom, v roku 1988, zomrel v horách posledný, Schinichi Nakamura. "Bol to jeho osud". Polícia v Itoigawe sa vyjadrila k jeho úmrtiu tak, že drží v evidencii samovraždy iba krátky čas.
Iba dekádu dozadu boli z času na čas prípady nelegálnych výkopov, teraz už nie. Teraz sú už iba krádeže bonsajov. Zber Itoigaw tak skončil smrťou Shiniciho Nakamuru a vymiznutím Shimpaku z hôr.
Odhaduje sa, že pri zbere zomreli 20-30 ľudí. Tento počet nezahŕňa tých, ktorí tam boli tajne a už o nich nikto nepočul. Dá sa povedať, že v istom význame sú Shimpaku, ktoré prežili, poctou ich obeti.
Zberači mali minimálnu výbavu, helma však bola dôležitý základ. Čiastočne to spôsoboval počet zberačov, ktorí sa odvážili šplhať na Myouji, čo zvyšovalo riziko padajúcich skál. Aj malé kamienky mohli spôsobiť úraz, ak by po ceste trafili lezca. Na rozdiel od Hiryu bola väčšina borievok malá až stredne veľká. Zberači znášali jeden či dva kusy v batohoch a iba veľké kusy v Shoiko (drevený postroj na nosenie nákladu na chrbte).
Stromy sa ocitli v aukcii ešte v deň zberu. Korene mali zviazané tak, aby nebolo vidno v akom sú stave. Panovalo nepísané pravidlo, že dražitelia sa nepýtali na ich stav. Ceny sa líšili, no príjmy z trojmesačného obdobia zjavne neboli dostatočné, takže zberači potrebovali iné povolania na pokrytie zvyšku roku. Vzhľadom na poplatky a nebezpečie, ktoré práca prinášala, ju nemohol vykonávať niekto, kto nemal dostatočné odhodlanie.
Aj Tetsuya Nakamura išiel raz na dôchodok v roku 1983. Iba štyri roky na to, na jar 1987, padol smrti do náruče na Myouji. Štvrtého mája toho roku sa modlil k Bohu ako zvyčajne a išiel do hôr s jeho Eisen (niečo ako snežnice s pazúrmi, aby sa lepšie chodilo po ľade). "Obul si nové Eisen, na ktoré nebol zvyknutý. To si myslím, že bol dôvod tej nehody", povedal pán Umesawa.
 |
| Juhovýchodná stena Myouji |
Iba dekádu dozadu boli z času na čas prípady nelegálnych výkopov, teraz už nie. Teraz sú už iba krádeže bonsajov. Zber Itoigaw tak skončil smrťou Shiniciho Nakamuru a vymiznutím Shimpaku z hôr.
Odhaduje sa, že pri zbere zomreli 20-30 ľudí. Tento počet nezahŕňa tých, ktorí tam boli tajne a už o nich nikto nepočul. Dá sa povedať, že v istom význame sú Shimpaku, ktoré prežili, poctou ich obeti.
0 Komentáre