História bonsajov / Všeobecný úvod I.

Ukijo-e z 19. st. zobrazuje ľudí porovnávajúcich kvitnúce bonsaje, zdroj: japanpolicyforum.jp

Každý dobrý blog alebo kniha začína históriou. Keďže som ale nechcel tejto téme venovať iba dva odstavce, dostávam sa k nej až teraz.

Našiel som pekný článok na newworldencyclopedia.org, ktorý som preložil (s povolením autora na základe https:/Creative Commons licence Attribution + ShareAlike) a doplnil odkazy a zaujímavé informácie z iných zdrojov. Tak teda začnime.

Bonsai (盆栽, doslova “zasadený do misky” alebo "zasadená rastlina") je umenie estetického zmenšovania stromov ich pestovaním v nádobách. Vypestované môžu byť zo semiačka, odrezkov, z mladých stromov alebo z prirodzene sa vyskytujúcich zakrpatených stromov presadených do nádoby. Väčšina bonsajov má výšku od 5cm do 1m. Pestovanie zahŕňa zakracovanie koreňov a vetiev, drôtovanie a tvarovanie, polievanie a presádzanie do rôznych nádob. Ak je o bonsaj správne postarané, môže žiť aj storočie a viac. Cenné kusy sa odovzdávajú z pokolenia na pokolenie.
Penzai (盆栽; pun-sai), je spôsob pestovania stromu v drevenej alebo hlinenej miske. Korene má v Číne v období dynastie Chan (206 p.n.l. - 220 n.l.). Do Japonska sa rozšíril v období Kamakura (1185-1333) spolu so Zen-budhizmom. Bonsajové umenie sa značne rozvinulo počas 17. a 18. storočia, kedy japonské umenia dosiahli svoj vrchol. V 19. storočí, keď sa Japonsko otvorilo svetu a zvýšil sa dopyt, vzniklo komerčné bonsajové odvetvie. Prispelo to k inovatívnym prístupom a využitiu iných druhov ako tradičných borovíc, azaliek a javorov.

História

Vo všeobecnosti sa predpokladá, že bonsaje majú svoje korene v Číne v období Chan, t.j. pred 2000 rokmi. "Bonsai" je japonská výslovnosť čínskeho penzai. Stromy boli tvarované v prirodzených tvaroch. Pokrútené kmene prvých kusov neraz vyzerali ako zvieratá, draky či vtáky. Bizarné tvary kmena a koreňov vo forme zvierat sú v Číne stále vysoko cenené. Spôsob pestovania sa postupne menil v rôznych častiach Číny, Kórei a Vietnamu. Najväčší stupeň dokonalosti však dosiahol v Japonsku.
Najstaršia ilustrácia Penjingu z roku 706, zdroj: wikipedia.org
Už od 6. storočia sa začali penjingy objavovať v Japonsku. Zamestnanci ambasády a študenti budhizmu navštevovali Čínu a prinášali rôzne súveníry. Medzi nimi aj rastliny v nádobách. Zmienky o penjingoch sa kde tu objavujú v dokumentoch od 7. storočia.

Bonsaje sa v Japonsku dokázateľne objavujú v období Kamakura (1185-1333). Možným odkazom je zvitok z roku 1195, ktorý naznačuje, že to bolo skôr ako v 13. storočí. Kasuga-gongen-genki - obrázkový zvitok namaľovaný Takashinom Takakanenom (1309) obsahuje najstarší japonský záznam o zmenšených stromoch v miske (pre záujemcov sa mi podarilo nájsť sken komplet celého zvitku na dl.ndl.go.jp, stiahnuť si ho môžete aj tu ako PDF). Báseň z toho istého obdobia od zenového mnícha Kokan Shiren s názvom Verše maličkej záhradnej krajinky (Rhymeprose on a Miniature Landscape Garden), popisuje estetické princípy pre bonsai, bonseki a záhradnú architektúru vôbec. Japonský satirirk Yoshida Kenko (1284–1350) je autorom známeho výroku
"Oceňovanie a hľadanie potešenia v zvláštne pokrútených stromoch v miskách je radosť zo znetvorenia".
Časť zo zvitku Kasuga-gongen-genku zobrazujúca krajinku na stolíku pri minke, zdroj: ndl.go.jp

Japonci si malými stromami v miskách skrášľovali príbytky a záhrady. V 14. storočí bola bonsajistika vnímaná ako veľmi ušlachtilé umenie. Záhradná architektúra získala dôležitosť počas obdobia Edo (1603–1868), keď sa pestovanie azaliek a javorov stalo symbolom bohatstva. Zakrpatené stromy v miskách (鉢の木, hachi-no-ki, "strom v miske") boli medzi aristokratmi znakom prestíže. Predpestovanie a zastrihávanie v tomto čase neexistovalo. Všetky stromy boli prinesené z prírody.

Keď japonské umenia dosiahli svoj vrchol v 17. a 18. storočí, rozvinula sa aj bonsajistika. Misky používané v tom čase boli hlbšie ako teraz. Hlavným princípom sa stalo odstraňovanie všetkých nepotrebných častí rastliny a jej redukcia na základné časti. Bonsaje sa stali populárnymi medzi bežnými ľuďmi, čo zvýšilo dopyt po prirodzene zakrpatených stromoch z prírody. Podporilo to tak rozvoj predpestovávania.
Začali sa objavovať rôzne štýly, pretože umelci pridávali ďalšie elementy ako skaly, doplnkové rastliny, či dokonca malé budovy alebo ľudí (umenie bon-kei). Novinkou bola reprodukcia celých krajiniek v miniatúrnej forme (sai-kei).

V 19. storočí sa v Hyōgo (pri Osake) stretla skupina učencov čínskych umení, aby debatovali na tému rôznych štýlov malých stromov. Oficiálne vzniklo slovo bonsai ako fonetický prepis japonskej výslovnosti čínskeho penzai. Dovtedy bol zaužívaný napr. názov hachiue. Napriek tomu trvalo ešte celé storočie, kým sa nové slovo ujalo.
Ďalšou novinkou bol nápad s plytkejšími nádobami, ktorý pretrval až dodnes.

Po Revolúcii Meidži (1868), keď sa Japonsko otvorilo svetu po 230 rokoch izolácie, začali návštevníci Japonska šíriť informácie o malých stromoch v keramických nádobách, ktoré napodobňovali staré vyzreté stromy v prírode. Neskôr v tom istom storočí boli bonsaje vystavené v Londýne, Viedni a v Paríži na Svetovej výstave v roku 1900.  Rast dopytu viedol ku komerčnej produkcii, kedy umelci začali používať drôty, bambusové palice a špeciálne pestovateľské postupy na to, aby dosiahli výzor starých rastlín za použitia mladého materiálu. Škôlky sa zameriavali na dopestovanie a tvarovanie bonsajov čisto na export. Používali rôzne druhy, ktoré sa viac hodili do iných podnebných pásiem a mali upravenejší vzhľad. Rozvíjali sa techniky ako pestovanie zo semiačka alebo odrezkov, tvarovanie a štepenie/vrúbľovanie netradičných druhov na domáce odolné druhy.
Nemalým dôvodom bol aj fakt, že cisár sa v roku 1868 presťahoval do Tokya a to sa tak stalo hlavným mestom. Bonsaje boli vystavené pred aj v cisárskom paláci Kókjo. Niektoré museli byť obrovské, aby nezanikli vo veľkosti priestorov. Cisár povzbudzoval ľudí k tomuto umeniu a vládni predstavitelia, ktorým sa bonsaje nepáčili, stratili jeho náklonnosť.

V roku 1923 bolo Veľké zemetrasenie v Kantó, ktoré zrovnalo so zemou časť mesta, kde sa pestovalo veľa bonsajov. Dva roky na to sa 13 rodín profesionálnych pestovateľov rozhodlo založiť Omiyu - bonsajovú dedinku. V roku 1927 bola prvá veľká výstava bonsajov. Prvý ročník prestížneho Kokufu-Ten v roku 1934 v tokijskom parku Ueno. No a v roku 1967 študovali v Japonsku prví "západniari". Po svojom návrate do USA založili Americkú bonsajovú asociáciu.

Moderná bonsajistika odzrkadľuje meniace sa chute a pestrosť krajín, kultúr či podmienok za ktorých sa vykonáva. Kým v Japonsku sú stále preferované tradičné domáce druhy ako borovica, azalka či javor, bonsajisti z iných krajín sú viac otvorení zmenám a novinkám.

Fotka zo záhrady Happo-en, zdroj: www.gotokyo.org

Najstaršie žijúce bonsaje ktoré majú vek od 400 do 800 rokov sa nachádzajú v zbierke Happon-en v Tokiu (súkromná záhrada a reštaurácia).

2 Komentáre

  1. Laco-sensei, díky za zajímavé informace na Tvém blogu.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Za málo, som rád, že niekoho texty potešili :-)

      Hádam sa bude dariť písať aj ďalej. Vždy je námetom reálna situácia zo života (otázka, príbeh, alebo proste deprimujúci fakt, že niektoré veci sa nedajú nájsť na jednom mieste).

      Odstrániť